Zachariáš
Staručký Zachariáš sa šmantal v Jeruzalemskom chráme. Smutný, znechutený. Nechcelo sa mu žiť. Veď už si toho toľko vytrpel. A prečo? Čo také zle urobil, keď musel toľko trpieť. A ľudia z jeho okolia? Nik ho nechápal. Niektorí mu závideli. Kňaz, v Jeruzalemskom chráme! Ale našli sa aj takí, čo ho poznali dlhšie a tí ho aj ľutovali. Alebo dokonca odsudzovali?
Zacharáš už nevládal. Zamieril k stĺpu. Oprel sa, oddýchol si. Celý svoj život slúžil Bohu. Vykonával si svoje kňazské povinnosti dobre a svedomito. Odmenou mu boli časté služby v Bohostánku. Tam, kde sa nik nedostal. Len výnimočne kňaz. Vždy, keď sám stál v Božej prítomnosti, napĺňala ho bázeň a vo svojej mladosti aj strach. Trvalo dlho, kým sa odvážil vysloviť nemú prosbu: „Všemohúci, daj mi syna!“
Jeho krásna manželka ako anjel obletovala okolo neho. Krásna, dobrá, usilovná. Ale nedala mu ani jediné dieťa. Zachariáš nechápal, kde urazil Boha tak silno, že ho trestá manželkinou neplodnosťou? Čoraz častejšie prosil Boha o vysvetlenie, čoraz častejšie vyčítal Bohu nespravodlivosť. Čoraz viac sa vzďaľoval od Boha. Hoci bol tak blízko v jeho chráme.
Zacharáš sa trochu vydýchal, hodil rukou po svojich myšlienkach a šuchtaním sa vydal k ďalšiemu stĺpu. Ľudia si už zvykli na jeho denodenné šuchtanie po chráme. Nikto si ho už nevšímal. Starého, zbytočného. Slzy sa mu vtisli do očí. Už ho nikto nezavolá k obetnému oltáru. Málokto ho už pozdraví. Podivína. Jeho známi ho často pokladali za divného už v jeho mladosti. Vedeli ako túžil po deťoch a potom, keď mu požehnal Boh syna, zmenil sa. S nikým sa nerozprával. Ostal ako nemý. Až keď sa mu narodil syn s podivným menom Ján, až vtedy začal hovoriť. Ale nikdy nikomu nepovedal, prečo ostal deväť mesiacov uzavretý a neprístupný. Podivín.
Zachariáš sa pošmykol. Spadol na kolená.
„Všemohúci, ty jediný vieš ako to bolo,“ zašepkal Zachariáš. Prvý raz nedošiel k nasledujúcemu stĺpu a padol. Čo bude nasledovať? Stretne sa so Všemohúcim, ktorého toľkokrát zahŕňal výčitkami?
„Mal by som ti byť vďačný. Veď nakoniec si ma vypočul a dal si mi syna,“ odmlčal sa. „Ale kedy? Kedy si mi ho dal? Až keď som bol starý!“
A akého mu dal syna? Divného. Prchkého. Už ako mladý chlapec bol tvrdohlavý. Dokázal svoju pravdu presadzovať aj päsťami. A keď vyrástol? Ušiel z domu. A keď sa občas vrátil, Zacharíáš sa musel za neho hanbiť. Otrhaný, zarastený, strapatý, zanedbaný. Aj nedávno behal po okolí a vykrikoval svoje pravdy. A teraz sa má jeho otec čudovať, že dopadol ako dopadol? Keď ide vykrikovať pod okná Herodesovi? Má plakať? Má ho ľutovať? Nemá ľutovať skôr sám seba?
„ Veď som prišiel o svoje jediné dieťa. Kde sa stala chyba, Bože? Ešteže sa toho nedožila jeho matka.“
Keď sa Zachariáš dozvedel, že bude mať dieťa, zľakol sa. Už si zvykol, že nemá deti. Zvyklo si aj okolie. Zmieril sa s tým. A zrazu, syn? Hlúposť. Už bolo neskoro. Zachariáš bol vzdelaný kňaz. Nie hlupák. Vedel, že jeho žena už nemôže mať dieťa. A vlastne, on už ani nechcel mať dieťa. Stará žena, starý chlap. Kým chlapec vyrastie, on už nebude medzi živými, myslel si vtedy Zachariáš. Nikomu by vtedy neuveril, že prežije svojho syna.
„Prečo si mi ho dal neskoro?! Veď ja som sa nechcel na teba hnevať. Ja som len nechápal! A vieš čo? Nechápem to ani dnes? Prečo prišiel Ján tak neskoro? Prečo bol taký? A prečo takto zomrel?“
Zacharáš sa často hádal s Bohom. Pokúsil sa postaviť. Ale nevládal.
„Ostanem tu takto nevládne kľačať až do svojej smrti?“
„Dobre,Pane, vezmi ma z tohto sveta. Ale predtým mi vysvetli, načo som žil? Buď aspoň raz ku mne milosrdný. Povedz mi to skôr ako zomriem.“
Zachariáš po dlhých rokoch opäť pocítil blízkosť Boha. Blízkosť smrti je vždy spojená s blízkosťou Boha. Kľačal na zemi, ľudia ho obchádzali. Možno si mysleli, že starý muž sa vo vnútornom rozpoložení hodil na kolená z úcty k Bohu. Nik si nevšímal, že muž sa márne snaží dostať na nohy. Trpeli slepotou. No nie len oni. Slepotou trpel aj Zachariáš, ktorý celý život nevidel Boha, ktorý ho pozýval k spolupráci. Ale našiel sa jeden muž, ktorý si všimol biedneho človeka. Dobehol k starcovi a chytil ho za ruky. Muž sa oprel o mladého muža a s pomocou pevných mladých rúk všímavého blížneho sa postavil.
Zachariáš nevidel, kto je jeho dobrodinec. Veď už bol takmer slepý. Podľa siluety, podľa odhodlaného postoja, podľa chlapských rúk správne usúdil, kto mu pomohol vstať.
„Ďakujem ti, mladý muž. Ďakujem ti za tvoje milosrdné ruky.“
Zodvihol hlavu a zrazu ... videl. Cítil sa ako pred tridsiatimi rokmi, keď na istý čas onemel a potom opäť mohol prehovoriť.
„Ježiš? To ty.....“
Ježiš sa usmial o odviedol starčeka k najbližšiemu stĺpu.
„Veru hovorím ti, Zachariáš, medzi narodenými zo ženy nepovstal nikto väčší ako Ján nazývaný Krstiteľ. Tvoj Ján.“
Zachariáš sa triasol pri chrámovom stĺpe. Opäť sám. Ježiš sa pripojil k svojim priateľom. Okolo neho sa vytvoril hlúčik počúvajúcich. Ježiš rozprával hlasno a tak, aby mu každý rozumel.
„Amen, hovorím vám: Medzi narodenými zo ženy nepovstal nikto väčší ako Ján Krstiteľ. Ale aj ten najmenší v nebeskom kráľovstve je väčší ako on.“
„Nie, nebol môj život bezcenný,“ vzdychol si Zachariáš a na jeho tvári sa objavil úsmev. Po toľkých rokoch.
