KNIŽNICA

Ježiš smutný vstal. Podišiel opäť k učeníkom. Nie, nebol sklamaný. Veď poznal všetkých svojich učeníkov ešte skôr ako ich prvý raz stretol.

Všetci spali. Všetci jedenásti. Len jeden jediný bdel. Judáš. Kým Judáš pristúpil k Ježišovi, ostatní sa postupne prebúdzali. Až keď sa malý oblak vyhol mesiacu a čistinku osvietilo chudobné svetlo a oni zbadali vyzbrojené postavy a začuli rinčať zbrane, precitli. Ale už nebolo o čo bojovať. Učiteľ sa nebránil. Peter pod dojmom myšlienok pred spaním vytasil meč. Ale rybár sa vojakom nestane za pár hodín. Všetci rýchlo zvážili svoje šance pri obrane svojho vodcu a rozpŕchli sa v tme. Nakoniec, veď ani učiteľ nekládol odpor.

Hoci deň bol teplý, noc príjemná, čas nadránom vytvárala na Petrovom tele zimomriavky. A nie len chlad bol príčinou jeho triašky. Nervozita, strach, zlosť, bezmocnosť. A sklamanie zo seba samého. A aj sklamanie zo všetkých svojich zbabelých kamarátov. Jediný Peter sledoval Ježiša až na nádvorie veľrady. Aspoň trochu sa cítil ako hrdina. Chvíľu. A potom to prišlo. Vtedy, keď s vychádzajúcim slnkom začul spievať kohúta a následne pocítil Ježišov láskavý pohľad, pochopil, ako málo sa pozná. Jeho včerajšie slová: "Aj keby som mal umrieť s tebou.... " mu stále zneli ako slova odsúdenia. Už nedokázal sedieť na nádvorí. Zahanbený, pokorený sa dlho, dlho prechádzal ulicami Jeruzalema.

Všetci Ježišovi blízki sa rozpŕchli po Jeruzaleme. Hlavou im vírili nepríjemne myšlienky. Veď ešte len včera sa hádali, kto aký úrad si ukoristí v Ježišovom kráľovstve. A dnes? Dnes sú bez Kráľa. Ktovie. Možno sa aj učeníci niekde stretli. Možno tam, kde včera večerali. Potichučky sa tam zbehli a zavreli za sebou dvere. Včera sa pred davom hrdo chválili Ježišovou priazňou. Dnes sa zbabelo schovávajú za dverami. Vlastne nie všetci. Ten mladý im chýbal. Ján. Neúnavne obiehal svojich známych a zisťoval, čo je s Ježišom. Aké má šance? Ale hoc aj by rád, nemal dobré správy pre Ježišovu mamu Máriu. 

Doráňaný, dobitý, ponížený. Ježiš nevládal, ale vedel, že musí. Z posledných síl sa vliekol hore miernym briežkom, aby svoju poslednú cestu ukončil na Golgote. Keď ho vztyčovali na kríž, strácal vedomie. Nie, ešte musí vydržať. Silou svojej nezlomnej vôle sa prinútil na niečo myslieť. Na svojich priateľov? Kde sa zrazu podeli? Slabí, nestáli, nechápaví priatelia, ktorí ho opustili pri prvej väčšej prekážke. Neprekvapilo ho to. Veď vedel o nich svoje. Poznal ich limity. Ostal sám. Alebo? V dave vzhliadol Jána. Vždy bol citlivejší ako ostatní. Tak ako sa vedel rýchlo nahnevať, tak sa vedel aj nadchnúť. Vedel sa usmievať i plakať. Neďaleko neho zazrel svoju matku. A Máriu Magdalénu. Milujúcu, oddanú, vernú hriešnicu. A áno, spomenul si aj na útlu dievčinu, čo odvážne prebehla okolo vojakov a podala mu šatku, aby si mohol utrieť pot, čo mu stekal do otvorených rán a spôsoboval ešte väčšiu bolesť . 

Už sa týči nad všetkými. Ján podišiel spolu s oboma Máriami bližšie ku krížu. Vojaci vždy necitliví k ľudskému utrpeniu, možno pocítili štipku súcitu s utrápenou matkou a nechali trojicu z blízka hľadieť na zomierajúceho odsúdenca, ktorý v agónii očakával spásu nie len pre seba, ale ju sľuboval aj nešťastníkovi z vedľajšieho kríža. 

Ešte sa postarať o mamu a dokonané je! Ján pochopil, akú poctu dostal od Ježiša. 

Už nebolo prečo sa zdržiavať pod krížom. Ježiš svoju úlohu splnil. Akú úlohu? Čo je dokonané? Ján nechápal. Objal Máriu okolo pliec a vzlykajúcu ju odvádzal z Golgoty. Za nimi kráčala Mária Magdaléna. Ticho. Slzy už dávno vyplakala počas ťažkého dňa.