KNIŽNICA

Mária Magdaléna sa zobudila, keď ranné zore len dávali tušiť, že nebude dlho trvať a vyjde slnko. Tlmené svetlo skorého rána ešte nedokázalo osvietiť miestnosť. Ale Magdaléna ho nepotrebovala. Večer si všetko pripravila a dnes len natiahla ruku a postupne nahmatala všetky veci, ktoré potrebuje na vzdanie poslednej pocty Ježišovi. Tomu Ježišovi, ktorý ju dvojnásobne zachránil. Raz pred zabíjajúcimi kameňmi samozvaných katov. A druhý raz pred ňou samou. Pred je zúfalosťou, pred jej hriešnosťou. Och, ako ho milovala. Inak. Úplne inak ako tých mnohých, bezmenných. Veď on jej vrátil ľudskú dôstojnosť. Tak rada bola v jeho prítomnosti. Tak rada ho počúvala. A on? Toľkokrát sa na ňu usmial. Toľkokrát položil ruku na jej hlavu. Pripomenulo jej to otca, keď ešte bola malá. Lenže otec skoro zomrel a ona dopadla, ako dopadla. Striaslo ju. Áno, všetko sa pokazilo, keď zomrel jej otec. Čo bude teraz? Keď zomrel jej Ježiš? 

Keď spolu s niekoľkými ženami dorazili k hrobu, slnko už osvecovalo celú krajinu. Strachovali sa, či sa nájde niekto, kto im odsunie kameň, aby sa dostali do hrobu. No ich strach sa znásobil, keď už z diaľky uvideli otvorený hrob. 

Magdaléna sedela neďaleko hrobu a plakala. Kto je tak zlý, že ešte ukradne aj mŕtve telo? Telo jej Ježiša. A načo? Nedokázala sa už ovládať. A hoci ostatné ženy sa už dávno vzdali a vrátili sa domov, ona si sadla neďaleko a hlasno plakala. Dolu lícami sa jej liali slzy, keď sa k nej blížil neznámy muž.

"Prečo ste ho odniesli? Kam ste ho dali?!" kričala na muža a utekala mu oproti. Verila, že tento muž jej hádam prezradí, kam odniesli Ježiša. Ale ten muž jej nepovedal nič. Hľadel do jej uplakaných očí a Magdaléne sa zdalo, že dokonca roztvoril svoju náruč.

" Kam ste ho dali?!" kričala a svojimi drobnými, malými päsťami udierala muža do pŕs.

"Mária." Ježiš sa usmial, keď vyslovil jej meno. Ten hlas Mária veľmi dobre poznala. Nerozmýšľala, že je absurdné, aby to bol Ježiš. Videla ho predsa zomierať na kríži! Ale jej túžba, jej láska, jej viera v jeho schopnosti potlačili zaraz všetky pochybnosti. Prijala jeho náruč. Cítila ako ju hladí po vlasoch. 

Peter počul, čo Mária Magdaléna rozprávala. Počul, no nevnímal. Nezvykol brať vážne ženské reči. A už vôbec nie reči mladej ženy. Naivnej, neskúsenej, citovo nestálej a bez racionálneho úsudku. Vedľa neho stál Ján. Ten by snáď aj tej žene uveril. Ale Tomáš silnými argumentami dokazoval, že je to nezmysel. Jakub taktiež s nechuťou pozeral na svojho brata. A Peter? Nič. Hľadel do steny a .... rozmýšľal? Možno. Ján sa toho chytil a hneď začal Petrovi pripomínať Ježišove slová o zmŕtvychvstaní.

Končí sa ďalší deň. Peter natiahol na seba deku a pokúšal sa zaspať. Ničomu nerozumel. Ale v mysli mu stále mátali Ježišove slová, ktoré mu vtedy, keď ich Ježiš vyslovil, nedávali žiadny zmyslel. A teraz? Čo teraz? Teraz mali len jeden prázdny hrob. A jedno svedectvo jednej poverčivej ženy. Peter s Jánom sa osobne presvedčili, že v ňom nebolo nič. Len biele plachty. 

Ján to videl inak. Celú cestu, vracajúc sa od hrobu, presviedčal Petra, že Mária hovorí pravdu. A Peter? Aj by rád uveril. Ale bál sa. Bál sa, že opäť zažije sklamanie. A aj mal strach z Ježišových výčitiek. Ale túžba stretnúť sa s Ježišom a obava z premárnenej príležitosti ho dohnal k rozhodnutiu. Zajtra odíde do Galilei. Nikto mu nemôže vyčítať, že dal na ženské reči. Vždy môže povedať, že sa len vrátil domov. A k svojej práci - rybárčeniu.