Sklamanie a nádej
Nahnevaný Jozef vyháňal rozospaté ovečky z kúta jaskyne a z jasieľ vyberal čisté seno, ktoré jemu i Márii bude súžiť ako skromné lôžko. Jozef už neraz takto spal. Trochu sena, prikrývka. Už ako malý sa rád zahádzal senom a zbožňoval tú vôňu. Nie, nehneval sa preto, žeby mu chýbal komfort. Hneval sa, keď sa pozrel na svoju unavenú manželku. A vyčítal si, že ju vzal so sebou. Nekonečne dlhá cesta a nevľúdny, snáď až nepriateľský Betlehem. Jeho Betlehem. Mestečko jeho predkov. Jozef už dávno chcel odísť z Nazereta. Veril, že hoci malé mestečko, ale stojace nie ďaleko od významného Jeruzalema, mu poskytne viac obchodných príležitosti. Bohatú klientelu by skôr mohol osloviť svojimi drevenými výrobkami. Vždy sa túžil vrátiť sem, kde celé generácie žili jeho starí otcovia. A práve preto teraz cítil v srdci horkosť. A sklamanie. Takéto prijatie nečakal. Chladné cudzie tváre, vystrčená ruka a jediné slovo – zaplať. Nik nechcel byť známy. Nik nechcel byť rodina. Zaplať. A možno z tej krčmy, kde túžili len po pohári vody, ich vyhodil práve jeho bratanec. Keby aspoň Máriu nechal doma v opatere rodičov. S výčitkami a s obavami pred budúcnosťou ukladal Máriu na mäkké lôžko.
Mária sa na všetko pozerala inak ako Jozef. Jej dôvera v Boha ju napĺňala nádejou, že Boh sa o nich postará. Objala Jozefa, keď si ku nej sadal na lôžko.
„Neboj sa, Jozef. Dobre bude.“
Vedela, že Jozef chcel, aby sa Betlehem stal ich novým domovom. Vedela, že očakával, že jeho vzdialení príbuzní mu pomôžu rozbehnúť obchod. Uchytiť sa. Vedela, že je sklamaný. Vedela, že má strach o budúcnosť. Strach o ňu, o ich dieťa, ktoré sa onedlho narodí. Ale vedela, že Jozef je šikovný a pracovitý. Verila mu, preto stisla Jozefovu dlaň, zažmúrila oči a počúvajúc občasné békanie ospalých ovečiek, rýchlo zaspala.
Jozef dlho nemohol zaspať. Pochmúrne myšlienky sa mu preháňali hlavou. Ale únava z dlhej cesty nakoniec prekonala Jozefove obavy a keď už zmĺkla aj posledná ovečka, zaspal. Nespal dlho. Zobudil ho cudzí ženský hlas a plač dieťaťa. Prudko sa postavil a neďaleko uvidel neznámu ženu s dieťaťom v náručí. Malým, bezbranným, zabaleným do bielych plachtičiek. Žena pristúpila k Jozefovi s dieťaťom v náručí. Usmiala sa na neho.
„Aký krásny chlapec sa vám narodil.“
Jozef hľadel na rozkošný malý batôžtek, mrviaci sa v rukách usmiatej ženy. Bál sa ho dotknúť. Tmavé očká vykúkali z našuchorenej látky a nad nimi vytŕčali tmavé vlasy. Žena látku stiahla ešte nižšie a Jozef už videl len tie oči, drobunký nos a špúliace ústa. Ale zrazu sa z btôžka vystrčila malá rúčka. Päť prstíkov, tenulinkých akoby by niekto nastrkal zápalky do dlane, sa pravidelne stískalo do pästičky. Jozef nevydržal. Napriek všetkej bázne a posvätného rešpektu, vzal zaťatú pästičku do svojej veľkej, drsnej ruky. Zalial ho pocit nehy a šťastia. Ako držal tú malú rúčku vo svojej dlani, zazdalo sa mu, že dieťatko sa na neho priateľsky usmialo. Nie, nie. To sa mu určite len zdalo. Jozef pohľadom vyhľadal Máriu. Ležala neďaleko schúlená pod prikrývkou. Aj ona sa usmiala na Jozefa. Ona určite. Jozef pustil malú rúčku, pristúpil k Márii. Kľakol si a zohol sa úplne k jej tvári. Jemne ju pobozkal.
Za ich chrbtom, žena tíško spievajúc uspávanku, ukladala novorodenca do jasieľ, ktoré zvyčajne plnili iný účel. Žena sa spokojne pozrela na Ježiša a jeho zatvárajúce sa očká. Zasmiala a nežne zanôtila:
„Búvaj dieťa krásne, uložené v jasle.....“
„Ďakujem Mária. Ďakujem,“ tichučko vyriekol. Videl ako sa Márii zaleskli v očiach slzy. Ach tie ženy, pomyslel si Jozef. Zdalo sa mu to veľmi nechlapské, veľmi slabošské, keď sa aj jemu začali po lícach kotúľať slzy. No keď si ich utrel, cítil nezvyčajný pokoj a odhodlanie. A hrdosť. Má rodinu. O ktorú sa musí a chce starať.
Taká zvláštna noc. Jozef musel uznať, Mária mala opäť pravdu, keď ešte pred pár hodinami povedala, dobre bude. Pán sa postará.
Priestor pred jaskyňou sa začal plniť pastiermi a Jozef sa zľakol, či ich prichádzajúci muži nevyženú z jaskyne, aby na noc mali kde ustajniť svoje ovečky, ktoré poslušne kráčali za svojimi pastiermi. Ale naopak. Mnohí chudobní ľudia síce vošli do jaskyne, ale preto, aby sa tešili s Jozefom a s Máriou z ich novonarodeného syna. Jozefovi sa stále tlačili do očí slzy. Bohatí ich vyhnali od svojich prahov. Čakal, že tu nájde rodinu, ktorá sa ho ujme. A so sklamaním a obavami si líhal do čerstvého sena. Nečakal, že sa zobudí a okolo neho bude iná rodina. Nová, úprimná. Chudobná, ale o to srdečnejšia. A mnohokrát štedrejšia. Títo chudobní ľudia si hneď všimli uzimenú unavenú Máriu. Podonášali jej teplé ovčie prikrývky. Iní zase ovocie, mäso. A keď sa dozvedeli, že Jozef by v Betleheme rád ostal žiť, hneď rozmýšľali, kto by mohol aspoň na čas novú rodinku prichýliť.
