Pobehlica
Ľahká žena z Magdaly sa chúlila na zemi a rukami si chránila hlavu a tvár. Úplne nezmyselne, pretože vedela, že keď začnú lietať ťažké kamene, takáto ochrana jej nepostačí. Vedela, že jej ostávajú maximálne minúty života. Snažila sa byť silná, tak ako to v živote už viackrát dokázala. Napriek tomu cítila, ako jej slzy zohrievali celú tvár. V mysli jej prebehol celý život. Rovnako smutný, ako jeho koniec. Nepoznaná matka, veľmi skoro umierajúci otec. Prečo? Čo zlého urobila? Prečo ju všetci odsudzujú? Veď ona chcela len žiť!
Dav hučal a kamene stále nepadali. Mária sa snažila vyplniť tieto posledné chvíľky svojho života peknými spomienkami, ale nedalo sa. Myšlienky jej síce stále vírili v hlave, ale vracali sa k osudovej chybe, keď spolu s tým odporným chlapom vošla do jeho domu. Len chvíľu potom sa v miestnosti objavila jeho žena a začala prenikavo jačať. Mária vedela, že je potrebné, čo najrýchlejšie utekať, ale hlad upriamil jej oči na misku s figami a košíkom napečeného nekvaseného chleba. Bleskom si naplnila ruky a vybehla von. Avšak muž, ktorý sa jej ešte pred chvíľou zaliečal a sľuboval jej štedrú odmenu, sa zmenil na dravca. Vybehol za ňou a udieral ju do chrbta. Ľudia s nezáujmom prechádzali okolo.
„To je ona! Pobehlica,“ schytil ju za plášť.
Ľudia spozorneli. Možno bude zábava!
Mária Magdaléna pocítila smrteľné ohrozenia. Vytrhla sa, ale plášť ostal v rukách ctihodného muža. Chabé oblečenie pod plášťom Magdalénu usvedčilo oveľa presvedčivejšie, ako zúrivé slová pokryteckého chlapa. Magdaléna narazila do rýchlo uzavretého kruhu rozhorčených ľudí, ktorí ju vždy sotili do stredu spravodlivého davu. Tí najspravodlivejší nelenili a už zdvíhali kamene.
Schúlila sa. Vedela, že jej mladý život skončil. Tak rýchlo. Dav hučal. No zrazu jej sudcovia zmĺkli. Prestali kričať zúrivé ortiele smrti. Počula už len divé detské hlasy. A na Máriu dopadli prvé kamene. Údery boleli, no vedela, že toto je len začiatok. To len smejúce sa deti napodobňovali svojich rodičov a pripojili sa ku krutej dospeláckej hre. Po chvíli stíchli aj deti. Mária, vystrašená na smrť, sa bála pozrieť, čo sa deje. Lepila sa čím bližšie k horúcej zemi a to ticho ju desilo ešte viac ako zúrivý rev. To ticho, to jej dávalo čas uvedomiť si, prečo zomrie. Mária vedela, že jej skutky sú zlé. Koľkokrát si povedala, že dnes, dnes už naposledy. No hlad, smäd, bezcieľnosť a nezmyselnosť jej života ju vždy vrhli k siahnutiu po čo najjednoduchšom spôsobe obživy. Výčitky svedomia dokázala rýchlo zadupať hlboko do svojho vnútra. Ale vždy večer, keď osamela a užívala si odmenu za hriešnu prácu, vtedy nebadane výčitky vyplávali na povrch a ona vedela, že opäť prehrala. Vždy prehrala a vždy prehrá. Niekoľko ráz už stála na skale a uvažovala, že ukončí svoj biedny nezmyselný život. No vždy pocítila, akoby ju niekto chytil za ruku a odtiahol preč. Akoby ju niekto chránil pred ňou samou. Možno jej dávno mŕtva matka, ktorú nikdy nepoznala, stojí pri nej a ochraňuje ju.
„Mami,“ povzdychla si a pocítila pokoj. Ak zomrie, spozná svoju mamu. Bude jej môcť poďakovať. Za jej ochranu. Ale bude sa jej môcť pozrieť do očí?
„Mami, ak teraz prežijem, už nikdy..... už nikdy. Sľubujem!“
Slzy sa jej rinuli z očí a zrazu chcela žiť. Preto, aby svojej mame dokázala, že nie je taká zlá, ako si myslí ten rozvášnený dav.
„Kto je bez hriechu, nech prvý hodí kameň!“
Ortieľ smrti vypovedaný.
„Mami, už ti nič nedokážem.“
Očakávala opäť krik. Vášnivé povzbudzovanie a letiace kamene. Ale nič také neprichádzalo. Počula len vzďaľujúce sa šmantavé kroky. Ale jedny kroky sa blížili ku nej. Pocítila na ramene jemný dotyk pevnej ruky, ktorý ju odťahoval od zeme. Zdvihla hlavu. Nad sebou videla zarasteného chlapa. Ostatní ľudia zmizli. Kúpil si ju tento neznámy muž? Stala sa jeho otrokyňou?
Prenikavé oči mladého muža ju dvíhali zo zeme. Vstala. Kde sú tí všetci horiaci nenávisťou? Nikto ju neodsúdil? Len tento, ktorý ju jednou rukou dvíhal zo zeme a v druhej držal jej plášť?
Opäť sa mu zahľadela do očí. Láskavé oči, jemný, no odzbrojujúci pohľad. Ale ani známka odsúdenia, či pohŕdania.
„Choď a už viac nehreš.“
Pohliadla na svoje polonahé telo. Pocítila hroznú hanbu. Svojim odhaleným telom vyznávala všetky svoje doterajšie hriechy. Nemala ich kam skryť. Nemala sa kam skryť. Pritisla si ruky k telu a opäť pocítila potrebu sa schúliť. Sklopila oči. Nevidela, že tajomný muž sa s láskou na ňu usmieva. Nie, ona sa už nedokázala pozrieť svojmu záchrancovi do očí. Napriek tomu, jej celým telom prebehol oslobodzujúci pocit. Sily ju opustili, od vyčerpania sa jej zatočila hlava. No on ju pevnou rukou ochránil pred pádom. A druhou na ňu rozprestrel jej plášť. Akoby tým naveky zmyl všetko jej hriešne správanie.
Mária z Magdaly fascinovane hľadela na jeho odchádzajúcu postavu. Vedela, že už ho nikdy neopustí.
