Pán môj, prečo ja?
Jozef stál zohnutý k pracovnému stolu a niečo vydlabával z dreva. Veľmi rád pracoval s drevom. A aj vtedy, keď nemal žiadnu zákazku, často chodil do svojej skromnej dielničky a niečo robil. Mnohokrát len tak pre radosť. Ako aj dnes. Práca ho bavila a mal čas popri nej rozmýšľať, rozjímať. Tak ako inokedy, aj dnes pri ňom sedel Ježiš. Niečo sa pýtal, niečo rozprával. Ježiš skoro stále rozprával. Aj rád Jozefovi pomáhal. Ale Jozef ho radšej počúval, veď videl, že Ježiš nepôjde v jeho šľapajach tesára. Nie, v Ježišovi sa skrývalo niečo, čomu Jozef nerozumel. V Ježišovi sa snúbila Máriina dobrota a láska s nekonečnou zvedavosťou, túžbou po poznaní. Jeho radosť z učenia prekvapovala nielen Jozefa, ale aj učiteľov v synagóge. No neprekvapoval len túžbou nasávať vedomosti. Svojich učiteľov tiež privádzal do úžasu vysokou bystrosťou. Ježiš sa ľahko zaradil medzi svojich učiteľov a dával otázky, ktoré ich privádzali do rozpakov. A s narastajúcim vekom vedel na svoje ťažké otázky aj odpovedať.
„Ach Ježiš, Ježiš,“ vzdychol si Jozef aj teraz, keď už nevedel svojmu synovi vysvetliť ťažké filozofické dilemy. „Choď za svojou mamou, ona ti to hádam vysvetlí.“
No Ježiš sa sklamane pozrel na svojho otca.
„Ale mama ma len pohladí po hlave a povie mi, že raz sa všetko dozviem,“ odvetil sklamane Ježiš.
„Choď aj tak za ňou, vezmi nádoby a choď k studni po vodu. Nech nemusí žena.“
Ježiš vstal a odišiel za mamou. Jozef sa vystrel.
„Čo z toho Ježiša vyrastie?“
Zmieril sa s tým, že Ježiš opustí jeho dielňu a odíde niekam, kde dostane odpovede na svoje otázky. Veď už aj dnes trávil viac času v synagóge ako v dielni.
Odíde? A čo on? A čo Mária? Všetci naokolo mali veľa detí. Oni ostanú sami? Ježišovi bratanci sa preháňali po Nazarete. Klbčili sa spolu, naháňali sa, bojovali. A Ježiš? Ako rástol, vytvárala sa priepasť medzi ním a rodinou. Ježiš vyhľadával priateľstvá. Ale jeho rovesníci túžili po šantiacom sa chlalanovi a nie po stále premýšľajúcom, dospelácky vyjadrujúcom sa Ježišovi. Ježiš stále menej a menej vystrájal so svojimi rovesníkmi a stále viac a viac sa rozprával so svojimi rodičmi, či učiteľmi.
„Pán môj, prečo si zveril svojho syna mne, prostému, nevzdelanému stolárovi. Prečo si ho neumiestnil niekde do rodiny kňaza, či zákonníka. Mal by otca, s ktorým by sa vedel na úrovni rozprávať.“
Jozef sa posadil na stolček. Cítil sa veľmi unavený. Ani nie tak fyzicky ako psychicky.
Spomenul si, ako sa jeho život zmenil. Nepáčilo sa mu v Nazerete, skúsil šťastie v Betleheme, ale už o pár týždňov utekal s mladou rodinou do Egypta. Uživil sa aj v cudzine. Na hranici s jeho rodnou zemou postretal veľa krajanov. No napriek tomu ho to ťahalo domov. A tak po rokoch prišlo rozhodnutie a on s Máriou i s Ježišom a spolu s niekoľkými známymi sa vydali na cestu domov. Dvanásť dlhých rokov nenavštívili chrám, Pánov dom. A tak ich dlhá a nebezpečná cesta domov viedla cez Jeruzalem. Unavený sa zastavili u priateľov v Betleheme. Všetci sa nadchýnali Ježišom. Jeho múdrosťou, jeho láskavosťou. No len on a Mária mali v srdci strach o Ježišovu budúcnosť. Čo z neho bude? Ako sa uživí v tomto tvrdom, neľútostnom svete? Ak Mária a Jozef občas cítili, že Ježišovi občas nerozumejú, v plnej sile sa to ukázalo v Jeruzalemskom chráme. Jozef obdivoval, ale nechápal tú úctu a bázeň dvanásťročného chlapca. On v Ježišovom veku mechanicky memoroval citáty z posvätných zvitkov bez toho, aby sa zamýšľal nad ich obsahom. Ježiš sa pohyboval po chráme, akoby ho staval a z úst mu vychádzali slová starých prorokov. Jozef si živo pamätal tu chvíľu, keď sa pripojili ku karaváne do Nazaretu a opúšťali brány Jeruzalema. Smutné Ježišove zvlhnuté oči. Akoby niečo videl, čo iní nemali schopnosť vidieť. Ježiš sa neochotne zaradil k svojim rovesníkom a kráčal s davom. Tak si to myslel Jozef. A pamätal si a do smrti si bude pamätať aj tie Máriine oči, ktoré na neho pozreli, keď sa večer dozvedeli, že Ježiš sa hneď za Jeruzalemom odpojil od skupiny.
Keď s Máriou už druhý deň prechádzali ulice Jeruzalema a nikde ho nenachádzali, Jozef sa už nemohol pozerať na svoju uplakanú ženu. Nie, nič mu nepovedala, nič mu nevyčítala. Len jej ticho tiekli slzy z očí. A on, Jozef? Neplakal. Mal zaťaté zuby. A cítil pohľad Boha. Zlyhal som. Tak fatálne som zlyhal Stratí sa mi dvanásťročné dieťa v mrviacom sa dave! Tak sa snažil, tak bdel nad Ježišovým životom. Utekal, aby vymanil Ježiša od nebezpečenstva. Uchránil ho pred krutým Herodesom, ušiel s ním do cudziny. A stratí ho teraz? Tu? Doma? V Jeruzaleme? V chráme? Zrazu akoby ho niečo osvietilo.
„Mária! Prečo ho hľadáme po celom Jeruzalme?! On je predsa v chráme!“
Rozbehli sa ku chrámu. Vbehli na nádvorie. Tu ho nájsť? Medzi tisíckami ľudí? Medzi ľuďmi, ktorí sa tisli pri predajcoch zvierat a potom sa tlačiac ku stĺpom chrámu tvárili, že sa modlia? Medzi ľuďmi prechádzajúcimi okolo chrámovej pokladnice a potom ponáhľajúcimi sa von z chrámu? Tu nemajú šancu nájsť malého chlapca. Jozef si zrazu všimol, že neďaleko nich sa dav nehýbal. Asi sledovali niečo zaujímavé, čo ich prinútilo zastaviť sa a vytvoriť kruh okolo..... Jozef sa zo zvedavosti pretisol do čela polkruhu a Máriu, aby ešte aj ju nestratil, držiac za ruku, ťahal za sebou. Jozef v jednom okamihu pocítil niekoľko emócii naraz. Pocítil obrovskú úľavu, že Ježiša našiel. No opanoval ho aj hnev, keď videl, ako sa Ježiš s úplným pokojom rozpráva s kňazmi a ani ho nenapadlo, že niekto sa o neho môže aj báť. Hneď za hnevom pocítil obrovskú bázeň až strach. Ten malý Ježiš sa rozpráva s tými neznámymi učenými mužmi ako so seberovnými a postrehol, že mnohých počúvajúcich privádza do úzkych. To sa už za Jozefom predrala aj Mária a hneď uvidela Ježiša, no aj Jozefovu nahnevanú tvár. Bez rešpektu vbehla medzi diskutujúcich, chytila Ježiša za ruku a ťahala ho k Jozefovi. Ježiš videl utrápenú matkinu tvár.
„Mami, prečo ste ma hľadali? Prečo ste neprišli hneď do chrámu? Veď toto je môj dom. Dom môjho otca.“
Mária i Jozef nechápavo pozreli jeden na druhého. Možno ešte nerozumeli významu Ježišových slov, ale vedeli, že Ježiš sa im bude stále viac a viac vzďaľovať. Možno mu budú stále menej rozumieť, no budú to musieť rešpektovať.
A Ježiš? Vystrašila ho utrápená, ustarostená matkina tvár. Zosmutnel. Lebo vedel, že tvár jeho mamy bude ešte veľmi často utrápená. Pritúlil sa k nej a už bez reptania išiel s nimi do Nazareta.
Jozef cítil, že Ježiš sa od tej chvíle zmenil. Snažil sa byť poslušnejší a chápavejší k svojim rodičom. Jozef si tam v chráme uvedomil, že Ježiš sa rozhodol plniť vôľu svojho Otca.
