KNIŽNICA

V miestnosti bolo dusno. Nie od tepla. Učeníci sa poriadne pohádali. Vlastne, pohádal sa Tomáš. So všetkými. Už ich mal plné zuby. Všetkých. Dnes ešte prespí tu s ostatnými. No zajtra odíde. Niekam preč. Niekam veľmi ďaleko. Už sa mu nechcelo počúvať tie reči. Všetci do neho hučali. Videli Ježiša! Videli Ježiša! 

Najprv ženy, ktoré sa vrátili od hrobu, ale nikoho nevideli. Len prázdny hrob. Potom Ján, ktorý aj s Petrom boli pozrieť k hrobu, ale rovnako nič nevideli. Zaklincovala to Mária Magdaléna. Vo vytržení opisovala, ako ju Ježiš držal za ruku a hladkal po vlasoch. Najhoršie, že zmanipulovala všetkých ostatných. Vraj ich Ježiš navštívil, keď boli všetci pokope. 

Tomáš sa vedel zapáliť pre vec. Mal Ježiša rád. Za iných okolnosti by vedel hádam za neho aj bojovať. Ale nebol ľahkoverný. Uveriť v milosrdnú lož, to nie. Hneval sa na učeníkov. Hneval sa aj na Máriu Magdalénu. Vždy Ježišovi nadbiehala. Nemala čo robiť v mužskej spoločnosti. Nepatrilo sa, že bola tak často v Ježišovej blízkosti. S kým sa vlastne stretla pri hrobe? Zase chce byť výnimočná? Iná ako ostatné ženy? Hneval sa aj na učeníkov. Poznal ich. Neraz ich počul ako sa hádajú. Jakub, Peter, Ján, Filip. Všetci sa predháňali, kto je dôležitejší. A teraz? Ktovie, koho videli. Mal prebodnuté ruky? Nohy? Bok? Že nevšimli si. Toto si mali overiť. A nie uveriť hocijakému podvodníkovi.

Tomáš nahnevane ležal ďaleko od všetkých. Snažil sa zaspať. Ostatní učeníci sa ešte nechystali spať. Potichu sa rozprávali. Nie, nie preto, aby nerušili Tomáša. Ale preto, aby nerozumel, o čom sa rozprávajú. Namyslený, neústupčivý, tvrdohlavý Tomáš. Argumenty, argumenty, argumenty. Nech si ide vlastnou cestou.

Tomáš tušil, o čom sa ostatní rozprávajú. Bolo mu to jedno. 

Vo chvíli, keď Tomáš išiel zažmúriť oči, zrazu sa rozsvietilo. Tomáš na stene uvidel svoj tmavý tieň. Vedel, že z olejovej lampy toľko svetla nemôže byť. Uvedomil si, že učeníci stíchli. Otočil hlavu a posadil sa. Silné svetlo mu vrazilo do očí. Chvíľu nič nevidel. V strachu, no aj v úžase vyskočil na rovné nohy. Jeho priatelia strnulí stáli po bokoch miestnosti. Pred ním stál muž. Dlhé tmavé vlasy. Telo zahalené do bielych šiat, ale tak, že Tomáš videl jeho odhalený ľavý bok. Oblečenie nezakrývalo ruky. Muž vystrel ruky ku Tomášovi. Tomáš zreteľne videl jasnočervené jazvy na rukách. Mal možnosť dotknúť sa jeho hlbokej rany, ktorá smerovala k srdcu. Tomáš si nepamätal, čo vykríkol. Len cítil, že sa musí hodiť k Ježišovým nohám. No Ježiš ho nenechal spadnúť na kolená. Zachytil ho. Tomáš cítil, ako ho Ježiš chlapsky potľapkáva po chrbte. A tak, aby to počul len on, vyslovil Ježiš slová, ktoré si bude nielen Tomáš, ale aj mnohí iní ľudia pripomínať stovky, ba snáď tisíce rokov: "A už nebuď neveriaci, ale veriaci."

..........

Galilejske jazero. Tma. Noc sa prehupla do druhej polovice. Na jazere ostala už len jediná loďka. V loďke sedelo sedem pasažierov. Lov rýb sa nie vždy vydaril. Aj dnes rybári driemali v takmer prázdnej loďke. Nikam sa neponáhľali. Z času na čas hodili siete a po chvíli z nich vybrali pár vychudnutých rýb. Asi už zabudli loviť ryby. 

Keď sa začalo brieždiť, nahnevaný Peter pokynul ostatným, že dnes už stačilo. Veslá sa ponorili do vody a loď sa blížila k brehu. Na brehu, tam, kam smerovala ich loď, sa mihol tieň. A ozval sa hlas. Peter najprv bezmyšlienkovite hodil siete na pravú stranu, podľa pokynov muža na brehu. Ale zrazu...., zrazu sa mu roztĺklo srdce. Tento príkaz, či radu, to už predsa počul. Hodil sa do vody a plával k brehu. Vedel, že je to Ježiš. 

Keď sa najedli, Peter skľúčene sedel oproti Ježišovi. Bál sa zodvihnúť hlavu. Bál sa Ježišovi pozrieť do tváre. Neodvážil sa mu prihovoriť. Bál sa Ježišových výčitiek. Vedel, že to raz príde. 

Ježiš sa postavil. Položil ruku na Petrove plece. Peter sa ako zhypnotizovaný postavil. Nedalo sa už uhnúť. Peter sa musel pozrieť do Ježišových očí. Všetci, čo sedeli pri ohni tušili, že nastáva ťažká chvíľa. Čo povie Ježiš Petrovi? Vytkne mu jeho slabosť, zbabelosť, nevieru? Čo povie im ostatným? Veď sa všetci rozpŕchli ako kurence a nechali Ježiša napospas osudu. Ale keď počuli prvú Ježišovu otázku, úplne onemeli. Ježiš sa nevracal do minulosti. Záležalo mu na prítomnosti. 

"Miluješ ma viac ako títo?" Ešte pred pár dňami Peter kričal - Aj keby ťa všetci opustli, ja nie! Nie, nie!

Ale Peter už spoznal krehkosť ľudských sľubov. Preto len potichu odvetil: " Mám ťa rád." Druhá Ježišova otázka už nebola taká vyhrotená.

"Miluješ ma?" Peter to pochopil veľmi dobre. Ježiš sa ho pýta, či by pre neho dokázal urobiť aspoň toľko, čo ostatní učeníci.

" Ty vieš že ťa mám rád," odvetil Peter ešte tichšie. Ján sprevádzal Ježiša až pod kríž. Kde bol vtedy on? Odvážny Peter? 

Tretia otázka už posunula latku hodne nízko.

"Peter, máš ma rád?"

Petrovi vyhŕkli slzy. "Som slaboch, som zbabelec. Ale mám ťa rád, Ježišu! Ja neviem ako ťa mám rád. Možno zase zlyhám, možno sklamem. Ale veď ty lepšie vieš ako ja, ako ťa mám rád. Veď ty všetko vieš."

Peter nevedel, že práve teraz zložil skúšku pokory. Ježiš už mal komu odovzdať svoju Cirkev. 

Ešte pár razy sa Ježiš stretol s mnohými svojimi učeníkmi. A s tými, ktorí po ňom túžia, sa stretáva dodnes. Nie nemôžu už vidieť jeho rany na rukách ani na boku. Nemôžu sa mu pozrieť do očí. Ale môžu ho prijať v Sviatosti oltárnej. Môžu ho cítiť vo svojom srdci.

"Tomáš, uveril si, lebo si videl. No blažení sú tí, čo nevideli a uverili."