Od adventu do Vianoc
Hmla objala celý kraj.
Mesiačik urputne odhŕňal vodnú záclonu a snažil sa necudne pozerať do okien ľudských obydlí. Zostal smutný aj rozladený, keď ako rozliate riedke mlieko sa mu stále tlačila hmla do očí. Vedel, čo sa dnes má stať. Za každým oknom sa dnes mala rozhorieť prvá adventná svieca. Sama jediná mala osvietiť ani nie tak tmavé kúty izby, ale skôr sa mala snažiť posvietiť do skrytych častí ľudských sŕdc. Sama samučká. Nesmelo svieti stále niečomu sa vyhýbajúcim plameňom. Nesmelo, ale svieti. Ľudia už nesedia v tme. Niektorí sa držia za ruky. Za oknom nie je počuť hlas. Mesiačik by chcel vidieť ich pohybujúce sa pery. No dnes pre hmlu nevidel. A keď si hmla konečne sadla na zem a mesiačik uvidel strechy domov, z okien sa už predierala tma a ľudia zaslúžene odpočívali po vyčerpávajúcom dni. Len tým maličkým ešte aj v spánku v očkách blikotal sen o prvej adventnej sviečke.
Spať šiel aj mesiac a prenechal vládu nad nocou miliónom nežných hviezd. Smutný, no s nádejou, že zajtra možno uvidí iné hviezdy. V očiach detí, ktoré vykúzli jediná nesmelá horiaca sviečka. Vedel, že táto obetavá sviečka bude deň čo deň až do nedele míňať svoje telo a vytrvalo bude ľuďom pripomínať, že už je to tu zase. Pripraviť si srdcia. Aby opäť zmäkli. Aby opäť milovali.
Prešiel týždeň. Hmla ustúpila. Ťažké oblaky zatienili oblohu a veľké kvapky buchotali na okenné parapety. Občas zadul silný vietor a vytvoril v oblakoch obrovský otvor. Mesiac sa vtedy rýchlo naklonil a konečne sa znovu zahľadel do blikotavého svetla vychádzajúceho z nezastretých okien. Všetko sa mu zdalo svetlejšie ako po minulé dni. Naozaj. Veď dnes je nedeľa. Dnes sa k tej nesmelej, o štvrtinu kratšej sviečke, pridala ďalšia sviečka. S menším plamienkom ako tá predošlá. Nechce sa jej obetovať? Nechce, aby sa jej telo stravovalo tak rýchlo ako jej menšej sestričke? Ale nie. Veď ona je tu práve na to, aby sa dávala iným. A tak aj ona postupne pridávala na intenzite svetla a nevadilo jej, že po jej tele sa šmýka jedna vosková slza za druhou. Aj z mesiačikovho oka sa zrazu vykotúľala slza. Uvedomil si, aký smutný osud čaká všetky sviečky na svete. On svieti bez toho, aby sa bál o svoju existenciu. A tie nešťastné sviečky.... Potešil sa, keď mu husté mraky opäť znemožnili pohľad na sviečky predurčené na zánik. Kto im vymyslel taký nepochopiteľný údel?
Mesiačik v tú noc dlho nemohol zaspať. Z oblohy zostúpil až tesne nadránom a unavený po ťažkom rozmýšľaní zaspal. Večer takmer zabudol vystúpiť na oblohu. To už hviezdy za neho svietili, ba dokonca trblietali sa v mrazivej nočnej tme. Od včera stihli všetky mraky odísť. Tečúce kvapky na konároch stromov sa zastavili. Nechcelo sa im kvapnúť na rýchlo mrznúcu zem. Ľudia pozatvárali všetky dvere a pritúlili sa k teplým pieckam, kde pukotali horiace polienka dreva. A znovu nastal magický čas zapaľovania sviečok. A znovu si všetci sadli okolo sviec, znovu ich pery vyslovovali desiatky prianí. Deň čo deň to isté.
A pridala sa ďalšia sviečka. Tretia hrdo vztýčila svoj plameň. Izbu už naozaj oblialo svetlo. To už neblikotalo nesmelé svetielko, čo vytváralo svojim plamienkom skôr strašidelné živé tiene ako svetlo. Dnes večer tu stála hrdá sviečka, ktorá chápala, že jej sestry postupne strácajú sily a tak ona musí prevziať na seba budúcu starostlivosť o svetlo. Horela rýchlo. Veselo. Cítila, že musí vynahradiť všetko to, čo zanedbala prvé dva týždne....
Mesiac žmurkal očami. Hustý mokrý sneh padal na krajinu a on si predstavoval, že to aj jemu veľké biele vločky padajú na holú hlavu. Vločky topiac sa na studenú vodu by mu potom tiekli do široko roztvorených očí. Chcel vidieť tri horiace sviečky, ktoré dokážu prinútiť celú rodinu zasadnúť k stolu a pozerať sa na smutný obraz premeny krásnej bielej sviece na neforemnú roztečenú masu vosku. V čom je ich sila? Celý týždeň o tom premýšľal. Na nič by neprišiel, keby.... keby sa zrazu, pomaly, postupne nemenilo jeho krásne žlté jasné telo na tmavú neviditeľnú hmotu. Zem pod ním sa zahalila do tmy bez mesačného svitu. Len v malých okienkach to opäť blikotalo. A poriadne. Štvrtá sviečka sa postavila k ostatným. Štyri plamene nenechali nikoho v dome na pochybách, že sa niečo blíži. Niečo, čo nemá rado tmu v srdci. Niečo, čo dá ľuďom do sŕdc svetlo a teplo. Štyri sviečky štyri týždne svojím svetlom rozprávali ľuďom o Dieťati, ktoré príde na svet, aby rozsvietilo v našej duši. Štyri sviečky sa štyri týždne pripodobňovali svojou obetou k Dieťaťu, ktoré raz osvieti celú zem. Ako tie sviečky aj Ono vzbĺkne a bude horieť pre nás.
Mesiac videl prvú sviečku. Zhorenú, dotopenú, malú a predsa odhodlanú horieť až do konca. Uvedomil si ich obrovský význam a cenu pre druhého. Uvedomil si svoju malosť oproti nepatrným, niekoľko týždňov žijúcich sviečkam. Ony horia. Samé, svojou silou, svojou vôľou. A on je len studený, čierny, zmrznutý kameň. Keď mesiačikovi vykĺzla z oka prvá slza za seba a nie za sviečky, Zem sa milosrdne trochu uhla a na Mesiac opäť zasvietilo Slnko.
