Kto je Kráľ?
Mária očakávala, že v chráme to pôjde rýchlo a hladko. Tak ako pri mnohých iných chlapcoch pri obriezke. Ale nie. Hoci hneď po vykonaní obradu chceli s malým Ježišom odísť, zdržali ich nečakané okolnosti, na ktoré nezabudne počas celého života. Začalo sa to tak nenápadne. Oproti nim sa šuchtal starý muž. Mária si ho v dave dlho ani nevšimla. Pritom on sa už z diaľky na nich usmieval a kýval im. Veľkomestský dav, ktorý nevnímame, hoci sme jeho súčasťou. A zrazu sa z toho davu niekto odtrhne a snaží sa osloviť práve vás. Mária sa obzrela napravo, naľavo. Aj sa zvrtla dozadu, či ten starček nemáva niekomu inému. Potom sa mu zahľadela do tváre, či predsa len neuvidí známe črty. Starú, no príjemnú tvár muža poznačili roky ťažkého života a vrásky ju niekoľkonásobne počarbali. Mária tohto človeka nepoznala. Napriek tomu starca obdarila priateľským úsmevom a myslela si, že prejdú popri sebe. Ale nie. Simeon ich pristavil a s úžasnou nástojčivosťou sa dožadoval dieťaťa. Mária si všimla obranný postoj Jozefa. Poznala ho veľmi dobre. Ešte chvíľu a už by bránil ju a aj Ježiša vlastným telom. Ale zo Simeona sršala dobrota. Nie len ústa, ale aj oči, proste celá tvár žiarila úsmevom a dobrotou. Nie, to sa nedá naučiť. Dobrota rastie na tvári postupne, pomaly. Celé roky. Ale len dobrému človeku. Mária rýchlo rezignovala a podala dieťa Simeonovi. Jeho slová sa jej hlboko vryli do srdca. Vtedy ešte netušila, že si na ne spomenie tak často a vždy, keď ten pomyslený meč zacíti vo svojom srdci. Och, akú hlbokú a drsnú pravdu vypovedal. Tú bolestnú pravdu, ktorú Mária spoznávala po celý život. Tušila, že toto nie je sudička, ktorá predpovedá šťastie a radosť, ale obetu a lásku. Tak ako každá matka prijíma ten krásny predrahý dar v podobe svojho dieťaťa, musí byť pripravená prijať aj všetku tú starosť, zodpovednosť a bolesť, ktorú pocíti vždy, keď ju pocíti aj jej dieťa. Tak, ako ju prijíma každá milujúca matka.
Jozef večer po ťažkom dni plný dojmov zaspával v malej miestnosti chudobných priateľov. Ešte raz pohladil spiacu Máriu po vlasoch a aj on zavrel oči. Skôr ako zaspal sa mu preháňali udalosti predchádzajúcich dní. Všetko do seba zapadalo. Každým dňom sa v ňom utvrdzovalo presvedčenie, že urobil správne, keď Márii veril. Posledné dni sa diali veci, ktoré potvrdzovali, že Ježiš je dôležitá osobnosť. Keď pribehli pastieri z okolia, to bral ako normálnu vec. Dobrí ľudia sa radi tešia zo šťastia iných. Keď mu rozprávali, že na nebi svietila hviezda, ktorú tam inokedy nevideli, pousmial sa nad ich predstavami. Keď ich ženy rozprávali, že v noci ich zobudilo nepokojné ovčie stádo a z diaľky videli, že nad ich jaskyňou plápolal jas ako pri vychádzajúcom slnku, už im začínal veriť. No a keď prišli cudzinci až odkiaľsi z Mezopotámie, Sýrie, či ktovie odkiaľ z východu s darmi pre Ježiša, uvedomil si, že aj on by sa mal tomu malému, nevládnemu stvoreniu klaňať. Veď on je len jednoduchý tesár. A tu sa mu klaňali učenci? Mudrci? Vládcovia? V každom prípade to boli múdri a bohatí cudzinci. Zvláštni to ľudia. Večer si líhali s tým, že ešte cestou späť navštívia Herodesa. Ale ráno sa rýchlo pobalili a akoby ich niekto naháňal, trielili práve cestou preč od Jeruzalema. Vraj si to s tým Herodesom rozmysleli. A ešte Jozefovi povedali, aby radšej nikomu nehovoril, že ich syn je budúci kráľ.
Kráľ. Bohatý vládca. Jozef sa usmial. Nevedel si predstaviť, že by sa on, ako kráľov otec, prechádzal po zlatých miestnostiach paláca. A Mária? Nie. Ani Mária, ani Jozef nikdy neupadli do márnivosti, ani do pýchy. Ich kráľ sa narodil medzi ovečkami. Tie sa mu prihovárali, tie mu robili spoločnosť. Ježišova cesta asi nebude tak hneď do paláca. Veď to dobre počul v chráme. Simeon síce Ježiša oslavoval a predpovedal mu svetlú budúcnosť, ale tie prívlastky „osvietenie pohanov“ alebo „spása národov“? Naši králi vždy s inými národmi bojovali a pohanov kruto ničili. No a ten meč a utrpenie pre Máriu? Čo je to za kráľa, čo nechá trpieť svoju matku? Čo je to za kráľovstvo, ktoré má byť požehnaním pre nepriateľov Izraela? Mária? Trpiaca matka kráľa? Chúďa moje. Určite ju to veľmi vystrašilo.
Zaspal. Alebo zase nespal? Ale nie! Spal. Tvrdo spal a tie jeho sny sú len výplodom jeho unavenej duše. Výplodom jeho strachu o Máriu, o Ježiša, o rodinu. Bojí sa, že tu nedokáže uživiť svoju rodinu. Veru, Jozef veľmi trpel. Jeho citlivé vnútro ho ťažilo vždy, keď videl ako sa ťažko žije jeho Márii. Vždy, keď Ježiš plakal, pýtal sa, či nie je hladný. Či má Mária dosť mlieka. Či sa dobre najedla. Či nie je unavená. Ich chudobní hostitelia sa veľmi snažili, aby Márii nič nechýbalo. Ale Jozef videl, že im dávajú nie zo svojho prebytku, ale z toho, z čoho oni sami ledva prežívajú. Jozef nezaháľal, pracoval. Ale chudobní nemali kúpiť za čo a bohatí ho ešte nepoznali. Chce to čas. Ale Boh mu ho nedával.
„Nie, teraz ešte nie. Kam by som chodil? Zase začínať? Zase nové prostredie, noví ľudia, nové zvyky!? Nie, Pane, ja nevládzem. Nechaj ma ešte chvíľu tu, daj mi ešte šancu, ja sa o tvojho syna postarám. Neposielaj ma preč.“
Zobudil sa.
Jozef sa bránil odkazom zo sna. Nakoniec, veď to bol len sen.
Opäť si ľahol a chcel zaspať. Ale už sa nedalo. V ušiach mu stále znelo to nástojčivé:
„Vezmi Máriu a svojho syna a uteč......“
Uteč? Kebyže odíď. Ale uteč? Prečo uteč? Uteč znamená rýchlo. Čim skôr. Pred nebezpečím. Ale kam? Spomenul si na informáciu od bohatých návštevníkov.
„Herodes nech sa nedozvie, že vychovávaš nového kráľa. V žiarlivosti o trón pozabíjal aj svoje vlastné deti. Je to blázon.“
A teraz to: “Uteč!“
Vstal. Porozhliadal sa po miestnosti. Pobaliť sa? Pár prikrývok, pár plachiet na plienky. Nádoba na vodu. A tie drevené veci, čo vyrobil a ešte sa mu nepodarilo predať? Nech si ich nechajú domáci. Bude to pláca za ich obetavú starostlivosť.
Zobudil Máriu. Nemusel jej veľa vysvetľovať. Vedela, že Jozef je uvážlivý zrelý muž. Nikdy nekonal prchko a bezmyšlienkovite. Ak sa dnes rozhodol tak rýchlo, určite má na to silný dôvod. Vzala dieťa na ruky a v sprievode svojho muža kráčala nocou nevedno kam. No s dôverou, že Boh sa o svojho syna postará.
