Jozefova voľba
Nazaret. Malé mestečko v Galilei nijako nevynikalo spomedzi iných mestečiek v Galilei. Alebo? V jednom z hlinených domčekov s rodičmi bývala mladá, veselá, milá dievčina. Mária. Rodičovská láska ju vychovala správať sa ku každému s úctou a pochopením. Rodičia ju milovali. Tak ako rodič len dokáže milovať svoje dieťa. Hlavne, keď Mária svoje okolie obohacovala svojou dobrotou, milotou, pracovitosťou. Keď všetkých zahrňovala svojou nezištnou pomocou. Usilovnosťou prevyšovala všetky svoje rovesníčky. A nie len usilovnosťou. Aj svojou láskavosťou i ohľaduplnosťou. Áno, otec často nespokojne hundral pre jej otvorený prístup k svojim blížnym, lebo vždy pomohla skôr, ako ju o to niekto požiadal. Určite sa tešil z toho, že má doma také slniečko, ktoré ho vždy rozveselilo. Veď urobila z každého dňa oslavu. Prinútila svoje okolie prežívať šťastie, radosť. Ale otec sa o ňu veľmi bál. Jeho dcéra bola taká čistá a zraniteľná. A svet je zlý a ťažký. Musel zabezpečiť, aby jeho Mária prežila krásny a šťastný život po boku úspešného muža. Myslel na to každý večer, keď si líhal.
„Dievča moje, na všetko sa pozeráš s úsmevom, všetko riešiš s dobrotou a myslíš si, že je to prirodzené a správa sa tak každý,“ hovoril si, keď si líhal pod prikrývku. A vždy aj pripojil prosbu k svojmu Bohu:
„Ochraňuj mi toto krehké, milé žieňa. Nájdi jej muža, ktorý ju nikdy nezradí.“
A Boh vypočul jeho prosby. Aj keď skôr a inak, ako si želal. Objavil sa Jozef. Pracovitý, samostatný, čestný. Zrelý. Jeho chudobní rodičia zomreli už dávnejšie. Jozefovi po sebe nezanechali nič. Ani jedinú ovečku. Ani kozičku. Nič. Ale mladý Jozef sa nebál života. Anne vadil jeho moderný prístup k životu. Nesnažil sa prežiť tak, ako mnohí jeho súkmeňovci. Po rokoch usilovnej driny si založil skromnú dielničku. Rím dával veľa príležitostí. Najprv Jozef vytváral drevené výrobky len pre okolie. No neskôr sa už odvážil osloviť aj väčších a bohatších zákazníkov. Veril si. Nastal čas, keď vedel, že sa nemusí báť založiť si rodinu.
Naopak, Joachim obdivoval Jozefa a jeho nebojácny postoj k meniacemu sa svetu.
„Ach Jozef, som veľmi rád, že si zaklopal na naše dvere,“ usmial sa a hneď usádzal Jozefa.
Lenže Máriu si nechcel len tak pustiť z domu.
„Je mladá. Veľmi mladá,“ vysvetľoval Jozefovi. Jozef sa trochu začudoval, pretože dievčatá v Máriinom veku bežne odchádzali bývať k svojmu mužovi. Ale neoplatí sa čakať na taký poklad ako je Mária? Svadba prebehla tak, ako prebehnúť mala. Len Mária ešte dvanásť mesiacom mala ostať v otcovom dome.
Mária, ako vždy, aj dnes sa s úsmevom ponáhľala po vodu. A ako vždy, aj dnes prechádzala okolo plytkej jaskyne asi umelo vyhĺbenej do skalného brala. Ako vždy, aj dnes sa zastavila v onom výklenku, kde tak rada v pokoji a v chlade tieňa rozjímala. O všeličom. O Bohu, o budúcnosti, o Jozefovi. Aké to bude, keď budú starší a okolo nich sa bude preháňať kopu ich detí? Zasmiala sa. Vždy chcela mať kopu detí. Chce to tak aj Jozef? Hoci sa s Jozefom stretávala často, o deťoch sa nerozprávali. Obaja to akosi pokladali za tabu. Ale dnes? Dnes sa ho na to spýta. Veď o pár týždňov budú naozaj svoji. Tak úplne. Prižmúrila oči. Predstavila si, ako k nej Jozef pristupuje a svojimi mocnými rukami ju zatvára do svojho objatia. Zaplavil ju pocit šťastia. A hoci oči mala stále zavreté, uvedomila si, že sa pozerá do silného, no príjemného svetla. A v tom svetle sa objavovali a znovu sa strácali kontúry akejsi záhadnej postavy. „Snívam?“ Mária sa bála otvoriť oči.
„Mária!“
Hlas? Čí hlas? Po pár slovách sa už nepýtala, čí je to hlas. Podstatný bol obsah a nie nositeľ závažnej správy.
Ako krásne tá správa začínala. Požehnaná. Vždy chcela byť Bohom požehnaná. Ale ďalej? Áno, chcela mať deti. Ale takto? Ako môže mať dieťa? Bez Jozefa? Ľúbila Jozefa. Nechcela ho stratiť. Plne si uvedomovala, čo znamená mať dieťa bez muža. A ešte viac, keď máš muža a nosíš pod srdcom nie jeho dieťa. Vyjavil sa jej pred očami hrozný obraz, ktorý videla ešte ako dieťa. Tehotná žena v strede kruhu. Okolo divý dav ľudí, ktorý vykonával spravodlivosť nad nešťastnicou hádzaním kamenia. Až keď sa telo ženy prestalo zmietať na zemi, až keď vydýchlo, až vtedy sa ľudia rozišli. Prišlo jej nevoľno. Padla na kolená. Až keď v jej očiach vyhaslo to divné svetlo, až vtedy otvorila oči. Tmavá, chladná jaskynka. Presne taká istá ako včera, predvčerom. Všimla si, že má oči plné sĺz.
„Nech sa mi stane podľa tvojho slova,“ odvetila. Postavila sa a rozrušená vyšla z jaskyne.
Keď sa Jozef rozlúčil s Máriou, mal zmiešané pocity. Áno, poznal už Máriu veľmi dobre. Hoci nechápal jej mnohé myšlienkové pochody, rešpektoval ju. A aj sa mu páčilo, že je iná ako tie ostatné dievčatá. Viac premýšľala, viac milovala. Viac snívala. Krásna, úprimná. Obdivoval jej čisté srdce. Ale dnes? Dnes ho trochu vydesila. Bál sa, aby jej snívanie neprehuplo do nezdravej polohy. Poznal niekoľko žien, ktoré sa tvárili ako prorokyne, ale len blúznili a kňazi o nich tvrdili, že sú posadnuté. A preto po pár dňoch zašiel za Joachimom a zdôveril sa mu so svojimi obavami. Našťastie, odvtedy už o tom Mária nerozprávala. Len jej nálada sa trochu zmenila. Menej sa smiala, viac rozmýšľala.
Jozef sa tešil na deň, keď Mária príde do jeho príbytku. Už natrvalo. Pripravoval sa na to už niekoľko dní. A už je to tu. Vybehol jej v ústrety a voviedol ju dnu.
„Mária, toľkokrát som si predstavoval túto chvíľu,“ vyriekol a jemne ju objal. Usmiala sa. Áno, aj ona si veľakrát predstavovala, ako prekročí prah príbytku svojho muža a už tam bude doma. Ale dnes? Mala strach. Ako sa Jozef zachová? Pochopí ju? Uverí jej? Bude ju milovať aj po tej správe? Má mu to vôbec hovoriť? Veď muži tomu až tak nerozumejú a ľahko by ho oklamala. Ale má začať život s Jozefom klamstvom? Dá sa tak žiť?
Druhé Jozefovo objatie už bolo pevné. Mária ho hladkala po kučeravých vlasoch.
„Počkaj, Jozef, počkaj, musím ti niečo povedať,“ nástojila Mária.
Jozef ju ešte chvíľu objímal, potom si vzal jej tvár do dlaní a pritisol k svojej tvári. Usmial sa na ňu.
„Hej. Poďme k stolu. Najeme sa, porozprávame sa. Veď máme čas. Máme čas celý život. Celý náš spoločný život.“
„Som šťastná,“ odvetila Mária. „Lebo som u najlepšieho muža na svete.“
Sadli si.
„Pamätáš sa, čo som ti rozprávala o tom mojom zážitku? Tam v jaskyni?“
„Mária! Iba si snívala.“
Noc sa možno už prehupla do druhej polovice a Mária nespala. Neďaleko ležal Jozef. Aj on vedel, že dnes nezaspí. Nechápal. Toto od Márie nečakal. Miloval ju. Tak veľmi ju miloval a ona toto? Keby nesúhlasil s návrhom Joachima a vzal by si ju k sebe už pred rokom, nemuselo sa to stať. Ale čo teraz? V jeho myšlienkach a prelievali mnohé pocity. Chcel Máriu nenávidieť, ale nedokázal to. Stále ju ľúbil. Vo vnútri neuveril, že niečo také hrozné mohla urobiť. Hociktorá áno. Ale Mária? A ten absurdný príbeh? Prečo si vymyslela taký neuveriteľný príbeh? Veď, kto by mu uveril? Nemohla si vymyslieť niečo iné? Niečo uveriteľné? A navyše, prečo mu to vôbec povedala? Prečo sa priznala k takej hroznej veci? Veď on by nikdy neprišiel na to, že dieťa nie je jeho. Dieťa by sa síce narodilo o niečo skôr, ale kto by si nad tým lámal hlavu? Nerozumel. Dá sa vôbec ženám rozumieť? Čo je toto za život? Prišiel o rodičov, prebíjal sa sám a teraz...? Teraz, keď mohol byť šťastný, keď nemusel byť sám, tak sa to pokazilo skôr, ako sa to začalo.
Premýšľal celú noc. Musí predsa niečo urobiť. Má právo Máriu vyviesť na námestie a dať ju ukameňovať! Za zradu musí pykať! Jej vlastní rodičia prvý musia zdvihnúť kamene. Stislo mu srdce. Nikdy! Nikdy! Chúďa moje. Nikdy! Najlepšie bude, prepustiť ju. Bezdôvodne. Áno, napíšem prepúšťací list. Môžem pripísať, že sa mi už nepáči. Nech s rodičmi odíde do iného kraja a nejako sa pretlčú životom. Opäť mu stislo srdce. Predstava, že Máriu už nikdy neuvidí ho desila. Veď za posledný rok sa stretávali takmer denne. Rozprávali sa, plánovali, tešili sa.
Je tu ešte jedna možnosť. Že by prijal to dieťa za svoje? Lenže, keď sa stalo raz, nestane sa aj druhý raz? Och Pane môj, pomôž. Povedz, čo mám robiť?
Únava Jozefa nakoniec prekonala a on nadránom zaspal. Možno len na pár minút. Alebo nespal vôbec? Snívalo sa mu to? Či fakt sa mu prihováral anjel? Vstal. Prišiel ku neďaleko ležiacej Márii. Nespala. Jej oči boli plné sĺz.
„Jozef, ja....“
„Čččččt. Tíško. A neplač.“
Jozef si kľakol k Márii. Utrel jej slzy a objal ju.
„Ľúbim ťa,“ povedal jej. A hoci mal ešte v hlave zmätok, vedel, že Mária neklamala. Bude si ju vážiť, ctiť a ľúbiť. A ochraňovať ju i jej syna. A bude do smrti rešpektovať, že ona je manželka Boha.
