Dal si nám ruky
Dnes som sa zamyslel, rozcítil,
keď som zovrel v dlani tvoju dlaň.
Dve ruky sa stretli a desať prstov zviazalo dve duše, urobili symbol, náznak.
Len dve ľudské ruky, len pár drobných prstov a ... "ľudia, zázrak".
Vytvorili lano, povraz, puto pevné tak, že svoje nádeje, očakávania mnohé,
mohli by sme smelo vložiť naň.
Hľadím na tú ruku. Nič moc. Vymyslel by aj človek,
keby dobrá myšlienka mu hlavou letela.
A predsa. Skús! Dotkni sa studeného železa.
Čo pocítiš, keď nežne pritúliš sa k ramenu z nereza?
A čo v srdci odohrá sa,
keď dotkne sa ťa ruka priateľa?
Bože! To teplo. To Ty zo svojho srdca
si do našich rúk dal, náš Kráľ?
Aby, keď dotkne sa ruka ruky, aj v srdci ľad sa roztopil?
A ruka v ruke keď spočinie, v našich srdciach oheň sa rozložil?
A preto podávam ti ruku a prosím,
aby ten Boží oheň lásky v tebe dlho plál?
A predsa, tá istá ruka, tá čo krája čerstvý chlieb,
či dáva cesto na teplý plech,
tá zdravá ruka, čo každý smrteľník dostal zdarma, od Boha darom,
Tá čo mala by blížnych zo zeme dvíhať, dávať im nádej a nikoho nenechávať s hladom,
vie spôsobiť bolesť , ublížiť.
A keď plačeš, nedbalo kývne:“Nech.“
Prečo, Pane dal si nám moc nad naším telom, dal si nám slobodu,
keď nevieme ju používať?
Prečo drahocenné dary dovolíš nám proti tvojim milovaným synom,
dcéram ako zbrane dvíhať?
Prečo si nevložil do našich myslí čip, čo riadil by naše skutky,
čo nedovolil by nám zlyhať,
čo zabránil by naše sväté ruky od Teba
na výkon nenávisti zneužívať.
Často sa smutný pozerám na rozbité vzťahy,
keď namiesto objatia sa ruky v päste stísajú
A čriepky lásky pozbierať sa nenáhli nik.
Všetky tie ruky už dávno zabudli na jeden jednoduchý trik?
Že stačí len dlane zopnúť a odpustiť, uvoľniť päste
a potom aj pery sa k sebe prisajú.
Striasa ma bázeň v jaskyniach, na kopcoch, v prírode i
na krátkych potulkách.
Aký si veľký, aký si mocný a Tvoja príroda je odveká
A ja len ako prach? Nie, veď dal si mi ruku – stvoril si Človeka!
Nechcem byť bezvýznamné zrnko na pláží,
prosím nos ma na rukách.
