Biela sobota
Tomáš sedel na zemi a tvár mal vloženú do dlaní. Nedokázal racionálne uvažovať. Nechcel Jána počúvať. Nechcel žiadne správy o kriku davu :"Ukrižuj ho!" Neveril, že to tak mohlo byť. Veď nie je to tak dávno, čo ho dav chcel za kráľa. Ešte pred pár dňami ho prenasledovali, aby ho mohli počúvať. Prosili ho, aby im pomohol. A teraz by kričali ukrižuj? Neveril. Neveril, že ho potupne pribili na kríž a on nezostúpil z kríža a nezoslal oheň na svojich nepriateľov. Veď Tomáš bol pri toľkých Ježišových zázrakoch. Ježiš nemohol len tak zomrieť. Nechcel počúvať. No k Jánovi sa pridala Ježišova matka. S plačom rozprávala, ako spolu s Máriou Magdalénou narýchlo pochovali Ježiša do hrobu Jozefa z Arimatei. Tomáš sa potichu rozplakal. Ach Ježišu, prečo? Prečo zlo vždy zvíťazí nad dobrom?
Peter nezvyčajne mlčal. Od včera prestal byť vodcom skupiny. Cítil sa ako zbitý pes. Neužitočný, neschopný vojak. Sedel v kúte sám a dával si dokopy všetky Ježišove slová o utrpení, o smrti. Ježiš vedel, čo ho čaká. Keby som mu ráznejšie dohovoril. Citlivejšie vysvetlil a nakoniec, keby som ho bol bránil, nemuselo to takto dopadnúť. Peter nepochyboval, že Ježiš, keby bol chcel, ubránil by sa aj sám pred akýmkoľvek nepriateľom. Ale on nechcel. Prečo už nechcel žiť? Peter presvedčil sám seba, že Ježiš neuskutočnil svoj plán, svoje kráľovstvo, lebo ho všetci sklamali. A hlavne on, Peter, nesplnil svoju úlohu.
Malomyseľní chlapi mlčky sedeli, oddávali sa sebaľútosti. Naopak ženy už prepli do racionálneho módu. Začali sa baviť o tom, koľko akej voňavej masti je potrebné nakúpiť, aby mohli Ježiša po sobote dôstojne pochovať. Peter to už nemohol počúvať. Vybehol von dverami. A napriek tomu, že sa bál obyvateľov Jeruzalema, bezmyšlienkovite blúdil mestom. Trápili ho výčitky. Stále sa obviňoval zo smrti Ježiša. Rozbehol sa, akoby chcel ujsť výčitkám. Ani si neuvedomil a už nekráčal mestom. Za mestom sa páslo niekoľko oviec a ohrýzalo riedku trávu. Peter periférne zaregistroval niekoľko suchých stromov. Jeden z nich ho nechtiac upútal. Ponáhľal sa k nemu. A čím viac sa približoval, tým zreteľnejšie videl, že sa nemýlil. Visí tam... Judáš?
Z hrôzou sa otočil a utekal a utekal. Upokojil sa, až keď stál v miestnosti plnej udivených učeníkov. V ich očiach sa zračila otázka, ale aj bezradnosť. Úzkosť. Ježiš zomrel. Dúfali, že aspoň Peter zaujme nejaké stanovisko. Udá smer. Ukáže cieľ. No videli, že Peter má teraz problém sám so sebou. Peter cítil pohľady svojich priateľov. Ale nevládal. Nevedel nič povedať. Zlyhal. Judáš, jeden z dvanástich.... Peter sa v úzkosti zosunul na zem. Čo s nimi bude? Už nikdy nebude môcť loviť ryby ako predtým. Vždy bude na brehu vidieť Ježiša. A jeho smutný pohľad na človeka, Petra, ktorý tak fatálne zlyhal.
